V zahraničí vždy zo začiatku pociťujem smútok. Zrejme som typ človeka, ktorý má problém opustiť známe prostredie, ale hlavne ľudí. Aj keď som už veľká, chýba mi rodina a priatelia.
Keďže som už bola na erazme vo Varšave, odchod do Berlína, kam som odišla na stáž, bol o niečo ľahší. Ale predsa len nejaká tá slzička padla, aj dve ;).
Na čo budete zrejme myslieť, keď niekam odcestujete na dlhobo?
- rodičia
- kamaráti
- domáci miláčikovia (chcem tu svojho Charliehoooo :(( )
- domáce jedlo
- vlastná posteľ
Vlastne som sa pri svojej poslednej ceste v Bratislave z fitka domov prichytila, že sa lúčim s chodníkom, po ktorom každý deň kráčam. To už je asi troška patetické, uznávam. :D
Všimla som si na sebe napríklad, že mám viac chuť počúvať slovenské a české pesničky, rada svojim novým známym rozprávam o Slovensku. Zatiaľ bodujú Tatry a Tatranský čaj! Som na oba naše horské poklady patrične hrdá ;D
Definitívne minimálne tieto veci vám nenahradí nič. Domov je domov. Človek si však naozaj celkom rýchlo na nové veci zvykne. Cnenie nahrádzajú noví ľudia, udalosti, objavovanie novej kultúry a nových miest. Ak sa vám to všetko zapáči, domov sa stane len sviatočnou stanicou pri špeciálnych príležitostiach. Možno má aj to svoje čaro. Za tých pár dní návštevy si to užijete doma ešte o 100 percent viac.
Ešte vôbec netuším, ako toto berlínske dobrodružstvo dopadne pre mňa.
Aké su vaše skúsenosti so životom v zahraničí? Zvykáte si ľahšie ako ja?
Výhľad z môjho okna
Potsdamer Platz
Hany.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára